Stres
Stres a prispôsobovacie mechanizmy
„Stres sa dá chápať ako osobnostný fenomén.“[1]/ Stres je stav záťaže a organizmu človeka, ktorý sa v tejto situácii ocitá a reaguje na ňu prispôsobovaním.
Poznáme tri fázy zvládania stresovej situácie, a to:
- poplachová reakcia, ktorá má podobu šoku, v organizme sa
prejavujú výrazné fyziologické zmeny,
- rezistentné štádium, fyziologické zmeny ustupujú, keď sa
organizmus prispôsobuje záťažovej situácii a snaží sa s ňou vyrovnať.
- štádium vyčerpania, kedy organizmus už nie je schopný naďalej
stres úspešne zvládať.
Aktívne prispôsobovacie mechanizmy mávajú podobu agresie proti stresu. U človeka môže mať agresia pomerne mnoho „tvárí“. Priama alebo verbálna agresia priamo napadá skutočného, či domnelého útočníka. V mnohých prípadoch sa obracia na náhradný objekt (človeka, či vec). Nepriama agresia sa častejšie vyskytuje v pracovnom prostredí s vyššou vzdelanostnou úrovňou, kde prevažujú zlé medziľudské vzťahy. K aktívnym prispôsobovacím mechanizmom patrí i sublimácia, ktorá je zušľachtením, či premenou. Agresia môže byť napríklad sublimovaná športovou aktivitou. Kompenzáciou nahrádzame zlyhanie v jednej oblasti inou činnosťou. Zlyhanie v reálnom svete môže byť motívom na únik do fiktívneho sveta filmu, či literatúry, ale tiež do sveta hier či alkoholizmu alebo drogová závislosť./[2] Unikať možno samozrejme aj do „bezpečia“ samoty, stiahnutím sa do seba./[3]
Ak sa stretneme na pracovisku s väčším výskytom pracovníkov s nezáujmom o riešenie problémov naznačuje to existenciu vážnych problémov v riadení a komunikácii.
Na pracovisku sa môžeme stretnúť s jedincami, ktorí sa pri náročnej úlohe stávajú bezradnými, rútia sa, hľadajú pomoc a oporu u iných, majú tendenciu k plačlivosti a vzťahovačnosti, hľadajú niekoho, kto by za nich problém vyriešil. Túto reakciu nazývame regresiou. Opakom je človek s represiou, ktorý je ako mŕtvy chrobák, ktorý problémy nevníma a nevidí. Aj takáto môže byť reakcia niektorých pracovníkov na existenciu náročných úloh.
Problematika stresu je spojená so schopnosťou účelne riadiť a organizovať vlastný čas./[4]
Mobbing a jeho fázy
Mobbing sa spája so stresom, ktorý sa prenáša do súkromia. Je to psychické prenasledovanie, intrigovanie, či šikanovanie kolegami i nadriadenými. Jeho nástrojom nie je fyzická sila. Chce narušiť sebavedomie, vylúčiť jedinca z kolektívu. Mobbingu môže byť vystavený i nadriadený podriadeným s cieľom znemožniť ho, alebo vyštvať. Aktérmi sú osamelí ľudia, ktorým chýba sebavedomie. Obeť je svojím okolím ignorovaná, ostatní sa jej posmievajú, sú rozširované klebety, aby poškodili obeť a jej súkromie.
Mobbing sa môže ťahať celé mesiace, ba i roky. Prebieha v určitých fázach. V prvej fáze dochádza k prvým a opakovaným napadnutiam. V druhej fáze sú útoky čoraz častejšie. Obeť je urážaná a ponižovaná. Počas tretej fázy sa vývoj stupňuje. Obeť je zúfalá, vyhľadáva lekársku a psychologickú pomoc. Obeť si uvedomuje, že je z prostredia vylúčená. V štvrtej fáze je obeť už tak nápadná, že sa tým musí zaoberať jej zamestnávateľ, ktorý to rieši jej preložením na iné pracovné miesto, či prípravou výpovede. V piatej fáze obeť opúšťa podnik a v lepšom prípade dostáva odstupné.
Spôsob sebaobrany je individuálny, záleží najmä na povahe obete, akú má oporu v okolí, zázemie doma a či chce čo najrýchlejšie odísť s pocitom krivdy, alebo odísť dôstojne s finančnými prostriedkami, ktoré jej právom patria.
Obeť z pracoviska nižšieho stupňa je skôr ochotná sa búriť. Šikanovanie na vyšších stupňoch vydrží viac, pretože ide o vyššiu mzdu. Žena býva otvorenejšia. Muž svoju situáciu považuje za tak ponižujúcu, že sa bude radšej trápiť sám. Obeť nie vždy musí byť neschopný pracovník. Mala by bojovať nie len za seba, ale i za tých menej obranyschopných. V prípade bojovníka je to pre zamestnávateľa ťažšie, pretože pomoc hľadá na súde.
[1] MAYEROVÁ, M.: Stres, motivace a výkonnost. Praha, 1997, s. 83
[2] PERLAKI, KOLLÁRIK, a kol.: Psychológia v práci vedúceho. Bratislava, 1981, s. 63-67
[3] MAYEROVÁ, M.: Stres, motivace a výkonnost. Praha, 1997, s. 49-52
[4] MAYEROVÁ, M.: Stres, motivace a výkonnost. Praha, 1997, s. 71-77