Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Manažér a vedenie ľudí

7. 4. 2009

MANAŽÉR A VEDENIE ĽUDÍ V KONFLIKTNÝCH SITUÁCIÁCH

 

Pod štýlom vedenia ľudí rozumieme spôsob vedenia zamestnancov, ktorý motivuje ich správanie sa v rôznych situáciách. Štýlu vedenia vždy zodpovedajú konkrétne metódy a techniky. Možno ho chápať ako formu pracovného vzťahu vedúceho pracovníka k podriadenému. Silne závisí od osobnosti manažéra a jeho postojov k ľuďom./[1]

 

Štýly riadenia rozčleňujeme na autoritatívny štýl riadenia, kedy vedúci svoje rozhodnutia nekonzultuje s podriadenými, len im prideľuje úlohy a kontroluje ich plnenie. Demokratický štýl riadenia je charakterizovaný deľbou zodpovednosti a právomocí. Vedúci neberie všetku riadiacu činnosť na seba, ale diskutuje so svojimi podriadenými. Liberálny štýl riadenia presúva rozhodovanie a zodpovednosť na členov pracovnej skupiny. Tento štýl je označovaný ako riadenie bez riadenia. 

 

Vedenie ľudí je veľmi zložitý proces, ktorý je podmienený viacerými faktormi. Úspešné vedenie závisí nielen na štýle vedenia, ale taktiež na odborných predpokladoch, osobných vlastnostiach a úspešnom prevzatí sociálnej role./[2]

 

Nevyhnutnou zložkou riadenia a vedenia ľudí je motivácia a odmeňovanie. Manažér musí vedieť motivovať svojich podriadených k pracovnému výkonu. Motivácia je emocionálna tendencia smerujúca k dosahovaniu vytýčených cieľov, ktoré podporujú také vlastnosti, ako ctižiadostivosť, iniciatívu, loajalitu, ako aj schopnosť prekonávať prekážky, neúspechy a sklamania./[3]  Motivácia je činnosť na uspokojenie potrieb, ktoré sú pociťované ako narušenie rovnováhy organizmu. Nasýtením potreby sa táto rovnováha opäť obnoví.  Pre manažéra má štúdium motivácie veľký význam. Riadiaci pracovník  by mal poznať hierarchiu potrieb svojich podriadených.

 

 

 

 Komunikačné schopnosti manažéra

 

           

 

Každý manažér pri plnení svojich pracovných úloh musí byť súčasne politickým činiteľom, nadriadeným, taktiež rozhodcom, symbolom skupiny, ktorý sa prezentuje voči okoliu, hovorcom, samozrejme vzorom a odborníkom, ktorý musí vedieť poradiť a pomôcť členom svojho pracovného kolektívu, ak si sami nevedia dať rady.

 

Komunikačné schopnosti patria k významným predpokladom úspešnosti riadiacich pracovníkov. Súčasťou komunikačných schopností je umenie hovoriť, počúvať a mlčať. I keď schopnosť vyjadrovať sa stručne, jasne a účinne je pomerne vzácna, ešte vzácnejšie je umenie, či ochota počúvať druhú stranu.

 

Reč je špecifickým ľudským prostriedkom dorozumievania sa. To, ako manažér dokáže viesť rozhovor, riadiť jednania a porady, je ukazovateľom kvality jeho myslenia. Verbálna komunikácia zahŕňa hovorovú aj písomnú formu. Veľký dôraz sa kladie hlavne na ovládanie jazyka ako takého. Pri hovorovej forme je dôležitý hlas – jeho tón, farba, sila, modulácia. Pozor si musíme dávať najmä na monotónny hlasový prejav, rovnako ako si všímame plynulosť reči, jej rytmus. Pri písomnej forme sa kladie dôraz na písmo samotné, gramatickú znalosť jazyka a bohatú slovnú zásobu.

 

V posledných rokoch je venovaná stále väčšia pozornosť neverbálnej komunikácii, ktorá je označovaná ako reč tela. Neverbálne komunikujeme gestami, pohybmi hlavou, tela, mimikou, pohľadmi očí, zaujatím priestorových pozícií, telesným kontaktom, tónom hlasu a podobne. Musíme dbať aj na hriechy, ako je pokašlávanie rečníkov, zvučné nádychy a výdychy. Pozornosť si zaslúžia aj vône a pachy.

 

Významnú úlohu v komunikácii má to, ako nás prostredníctvom nášho správania vnímajú iní, čiže: Dávajte a žiadajte spätnú väzbu vždy, keď to pokladáte za užitočné./[4] Pretože ak nefunguje spätná väzba, systém a naša snaha sa rozpadá.

 

Manažérske schopnosti sa získavajú predovšetkým praxou.  Nevyhnutná však je i špeciálna vzdelávacia príprava.  K metódam používaným na vzdelávanie pracovníkov patrí inštruktáž, asistovanie, poverenie úlohou a mnohé ďalšie, avšak na pracoviskách poľnohospodárskych družstiev nenájdeme pracovníka, ktorý by absolvoval takúto špeciálnu prípravu.

 

 



[1] FRK, V.: Komunikácia v personálnej a sociálnej praxi Bratislava, 1992, s. 101

[2] HAYES, N.: Psychologie týmové práce.Praha, 2005, s. 89-90

[3] FRK, V.: Vzdelávateľ dospelých v profesijnom vzdelávaní zamestnancov. Prešov, 2003, s. 57

[4] PRAŠKO, ŠLEPECKÝ, ĎURNÝ.: Komunikácia a sebapresadenie. Čadca, 1997 s. 50-52

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.